Dôvod prečo pracujem práve tu

Samozrejme pre peniaze, a tam to celé začína aj končí. A medzi tým je, že ako mnohí chcem zarábať veľa a pracovať menej, chcem aby ma práca bavila, jasné. A ešte chcem pracovať so zaujímavými ľuďmi a na veciach, ktoré dávajú zmysel, a v ktorých ja vidím zmysel. Plus mínus je to tak.

Dobre, ale prečo nerobím policajta alebo smetiara ako som si prial v časoch radostného predškolského detstva? Odpoveď je jasná, pretože mi tá práca nevonia.

Hlavne si však pamätám jednu z výrazných a nezabudnuteľných postáv môjho detstva, ktorú si viem dodnes kedykoľvek živo predstaviť, a tou bol otec mojej mamy. Vysoký, tichý, starý a bledý pán, ktorý mal svoj denný režim odlišný od všetkého naokolo. Mal vlastný priestor plný zaujímavých vecí a prácu, do ktorej sa mu nikto nestaral. Ako strojnícky učiteľ na dôchodku pokračoval vo svojej práci a učil diaľkovo (dopisovaním a stretnutiami) jazyk esperanto, ktorý on považoval za užitočnú vec. K jeho pracovnému stolu a rádiu na poličke sa nikto nepribližoval, a už vôbec ho nikto neprehováral k uprataniu si všetkých tých hromád kníh a rôznych listov. Ako dieťa som vzhliadal k dedovi, rovnako ako celá jeho rodina. Starý pán mal svoj vlastný svet, rešpekt a zároveň bol autoritou, ktorej priazeň som si chcel získať. Pravdepodobne som chcel byť ako on a mať v rodine rovnaké postavenie, pokoj a bordel na stole. Ale čo všetko som chcel mať ako on, to si už dnes nepamätám. Neskôr som v živote stretol ďalších zaujímavých ľudí, učiteľov, športových trénerov (ako bol môj otec), vysokoškolských pedagógov, konzultantov a mojich kolegov. Všetci títo ľudia mi boli inšpiráciou. Samozrejme, nie vo všetkom, nie som predsa beznázorový copywriter. Niektorí z nich mi pomohli, niektorí ma nudili, a niektorí ma pre pestrosť života pekne s.ali. :)

Od obdobia obdivovania svojho deda som si vytvoril blízky vzťah k vzdelávaniu, aj keď učiť esperanto na dôchodku by sa mi asi nechcelo. Možno som len neobjavil čaro toho zvláštneho jazyka. Cením si však a rešpektujem ľudí, ktorí sa snažia pracovať na sebe, ľudí ktorí sa chcú učiť nové veci, ľudí ktorí chcú učiť a hlavne tých, ktorí učia.

Možno by sa dedo dnes pousmial, keby vedel, že vzdelávam dospelých.  Moja spomienka na neho ako učiteľa do posledných dní, rešpekt ktorý k jeho práci mám, mi ráno dáva dôvod prečo vstávam a idem robiť to, v čo verím, to, o čom som presvedčený že má zmysel a to nielen pre mňa. 

Branislav Andreanský

Foto: freeimages.com

Súvisiace Blogy