Deformácia

„Bože! Tá má strašnú pleť!“ Veľký detail, na obrazovke sa bozkáva romanticky zaľúbený pár. A moja mama vidí niečo celkom iné, než lásku medzi nimi. „Profesionálna deformácia,“ zasmeje sa, keď si vzápätí uvedomí, prečo sa na ňu pozeráme začudovane a pohoršene. Tak si to pamätám z detstva. Mama, kožná lekárka, videla na každej podanej ruke stav nechtov, v opálení potenciálne nebezpečenstve karcinómu a na tvárach si všímala množstvo znamienok. Nie vždy komentovala, samozrejme. Zakaždým však podvedome určovala, aký typ je človek a čím sa asi živí. Videla veci tam, kde my ostatní nie.
Dívam sa na film a v duchu strihám. Toto je dobrá scéna! A aj tento dialóg sa zíde. Toto by sa presne hodilo na najbližší tréning. Čo to robím? Za scénami vnímam viac, než atmosféru a zaujímavý dej. Vidím, ako by sa dali použiť ako príklad. Toto na ilustráciu úspornej komunikácie. To zas ako totálne sa míňanie z nedostatku počúvania. Dievčatko ako príklad skvelého vyjednávania a chlapík na ukázanie dokonalého znášania tlaku ticha. Už som chvíľami ako svoja mama, uvedomím si. Aj ja som trochu deformovaná. Moja práca je so mnou tak veľmi a tak všade prítomne, že preniká aj voľným časom a záľubami. Aspoň sa snažím neprenášať ju na najbližších.
Znamená to, verím, že ma to baví. Že sa stále rada posúvam a nepadám do stereotypov. Tak je to dobré. Až raz prestanem v duchu myslieť na to, ako prepojiť filmy alebo zvuky s prednášaním, bude to škoda. V tej chvíli sa moja potreba tvoriť naplní. Ale to, dúfam, príde za veľmi, veľmi dlho.